Môj vlastný príbeh (vonkoncom nie ojedinelý).

    Dňa 20.10.1997 som podpísal  zmluvu o bežnom účte vo VÚB, zároveň som dal platobný príkaz  na vykonanie platby 7 500,- USD v prospech môjho ukrajinského partnera. Išlo o platbu za tovar, ktorý mal byť reexportovaný môjmu odberateľovi v Rakúsku. Platba mala byť vykonaná na účet môjho partnera v banke Prikarpattja v meste Ivanofrankivsk na Ukrajine. Požadoval som hladkú platbu swiftom cez Deutsche Bank vo Franfurkte nad Meinom v Nemecku. Okrem predfaktúry som priložil aj vtedy aktuálny Zoznam korešpondenčných bánk, v ktorých má banka Prikarpattja otvorený účet. Nebola to moja povinnosť, z mojej strany išlo o ústretový krok, ktorý mal VÚB pomôcť rýchlejšie  a bezpečnejšie vykonať požadovanú platbu.

    Pracovníčka VÚB Ing. Žilinská, ktorá platobný príkaz nielen prijala, ale ho aj osobne na stroji vypísala, uviedla síce č. účtu banky Prikarpattja v Deutsche Bank /947-33 56/,  no odmietla uviesť plnú adresu a medzinárodnú bankovú skratku s tým, že Deutsche Bank je pracovníkom VÚB dostatočne známa, pretože to je aj ich korešpondenčná banka, o čom ma presvedčila vlastným zoznamom korešpondenčných bánk, ktorý vydala VÚB v júni 1996  a zároveň ma uistila, že s platbou nebudú žiadne problémy. Z VÚB som odišiel presvedčený,  že všetko je v najlepšom poriadku.

    Dňa 23.10.1997 som dostal debetné avízo z 21.10.1997,  ktoré som ihneď odfaxoval ukrajinskému partnerovi, ktorý s ním okamžite zašiel do banky Prikarpattja, kde sa dozvedel, že VÚB poslala peniaze cez Chase Manhattan Bank v New Yorku do Aval Banky  v Kyjeve. Tam platba ostala visieť, pretože Aval Bank nemá s bankou Prikarpattja devízovú zmluvu a peniaze nemôže doručiť. Okamžite mi  zatelefonoval a obvinil ma, že som ho chcel oklamať, čo odo mňa nikdy nečakal. Ešte v ten istý deň som zašiel do VÚB a upozornil som pracovníčky Čornákovú a Weissovú,  že VÚB svojvoľne, bez môjho vedomia a bez konzultácie s bankou Priarpattja zmenila swiftovú cestu, a že týmto spôsobom peniaze nebudú nikdy  doručené, pričom posledný termín, ktorý som stanovil na doručenie platby  v zhode s Obchodnými podmienkami VÚB bol 24.10.1997.

    Bol som uistený, že pracovníčky začnú platbu okamžite reklamovať, a že platba bude doručená včas. Od  toho dňa som bol každý deň niekoľkokrát v styku s týmito pracovníčkami, ktoré ma uisťovali, že platbu reklamovali, a že to bude čoskoro v poriadku.

    Až 29.10.1997  ma upozornila p. Weissová, že ak chcem platbu reklamovať /!/, musím to urobiť písomne, inak moja reklamácia neplatí! Spísali sme teda žiadosť o prešetrenie platby a p. Weissová mi povedala, že sa mam prísť zajtra opýtať na výsledok reklamácie. V ten deň som po prvý krát pochopil, že si pracovníčky robia zo mňa dobrý deň. Ani ďalší deň však nedoniesol výsledok.

    31.10.1997 mi pracovníčka oznámila, že nie je potrebné, aby som do banky chodil každý deň, lebo prešetrovanie reklamácie môže trvať až 30 dní, a že s výsledkom budem oboznámený písomne. Pochopil som, že uvedené pracovníčky sa znovu na mne zabávali a napísal som riaditeľovi Ing. Lešovi sťažnosť, v ktorej som ho upozornil na správanie sa jeho podriadených.

    Zároveň som ho upozornil, že  hrozí zrušenie zmluvy na 80 000,-USD a žiadal som, aby záležitosť so mnou okamžite prejednal a písomne mi oznámil, ako chce bankou zavinený problém riešiť. Ing. Lešo ma odmietol prijať. 3.11.1997 ma prijal jeho zástupca RNDr Šenítko, ten však nemal  žiadne právomoci /telefonovať so zahraničnými bankami/ a problém nebol nijako riešený.

    4.11.1997 som požiadal o vrátenie peňazí /žiadosť o vrátenie peňazí/, nakoľko rakúsky odberateľ a ukrajinský dodávateľ mi vypovedali zmluvy. Škody  boli pre mňa obrovské - ušlý zisk  cca 365 000,-SK, rakúsky odberateľ vystavil penalizačnú faktúru na 60 000,- ATS, ukrajinský dodávateľ za neodobraný tovar za prvých 5 dní 3 000,- USD a v zmysle platnej zmluvy bežia penále za každý deň omeškania 600,-USD.

    Vzhľadom k tomu, že VÚB sa vyhýba právnej zodpovednosti a vec odďaľuje, dosahuje škoda k dnešnému dňu rádovo stá tisíce dolárov a hrozí , že dosiahne milióny dolárov.

    6.11.1997 mi riaditeľ Ing. Lešo zasiela odpoveď, v ktorej mi oznamuje, že moja reklamácia je neopodstatnená. Neostalo mi nič iné, ako sa obrátiť na súd ( 11.12.1997 ). Okresný súd Košice I vydáva dňa 19.01.1998 platobný rozkaz, v ktorom zaväzuje banku zaplatiť ušlý zisk 384.000,- SK v zmysle žaloby. VÚB platobný rozkaz neakceptuje a podáva  zmätočný odpor.

    Dňa 27.03.2000 súd vydáva rozsudok: VÚB je vinná, zaväzuje ju nahradiť škodu v zmysle žaloby! VÚB sa s rozsudkom nezmieruje, a podáva voči rozsudku odvolanie.  Krajský súd v Košiciach potvrdzuje dňa 02.02.2001 rozsudok Okresného súdu: VÚB je  vinná , zaväzuje ju nahradiť škodu v zmysle žaloby. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku VÚB platí, no teraz už nie 365 000,-SK , ale s úrokmi 660 000,- SK, čiže takmer dvojnásobok. No a čo, banka je štátna, peniaze pôjdu prevažne zo štátnej pokladne.  A VÚB podáva voči právoplatnému rozsudku dovolanie  /samozrejme zmätočné, akože inak!/ na Najvyšší súd, štátna pokladňa musí niečo vydržať.

    Počas súdnych konaní však vychádzajú najavo neuveriteľné škandály, ktoré priamo ohrozujú vklady všetkých klientov. Po oboznámení sa s týmito neuveriteľnými skutočnosťami sotva nejaký rozumný človek nechá  svoje peniaze vo VÚB. Najprv, by som však chcel verejnosť oboznámiť s odpoveďou Ing. Leša – riaditeľa pobočky, pretože toto dielko si zasluhuje v každom prípade pozornosť klientov VÚB. Všeobecne  možno o ňom povedať, že čo slovo to lešovina, no morálne poučenie z neho je mohutné: jasne vyvracia predstavu tých, čo si myslia, že reklamácia je najlacnejšie, najrýchlejšie a najjednoduchšie riešenie problému. Možno inde áno, no vo VÚB nie, tu slúžia sťažnosti len na obveselenie zamestnancov banky. Bližšie o tom v časti „Porušovanie zákonov  vo VÚB pri riešení sťažnosti“