Odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave 2.6.2010

          

Krajský súd v Bratislave

Záhradnícka 10

813 66 Bratislava

Sp.zn.: 28 Cb 2/2002

02. 06. 2010

 

Odvolanie

 

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 28 Cb 2/2002-835 zo dňa 1.4.2010

Žalobca:                 Dušan Tomko

                               súkromný podnikateľ

                               Petzvalova 59, Košice

                               IČO: 17 247 501

         

Žalovaný:              Všeobecná úverová banka, a.s.

                                 Mlynské Nivy 1, Bratislava

                                 IČO: 31 320 155

                        o 50.000.000 SKK s prísl.

 

 

                                                                                                                                      Dvojmo

 

I.

           

Dňa 20.5.2010 mi bol doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci sp.zn. 28 Cb 2/2002 zo dňa 1.4.2010, ktorým súd rozhodol tak, že

 

-       žalobu zamieta,

-       žalobca je povinný zaplatiť 13.372,52 EUR na náhradu trov konania žalovaného, k rukám práv. zást. žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

-       žalobca je povinný zaplatiť 7.304,12 EUR na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v 1. rade na strane žalovaného, k rukám práv. zást. vedľajšieho účastníka v 1. rade na strane žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

-       žalobca je povinný zaplatiť 7.304,12 EUR na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v 2. rade na strane žalovaného, k rukám práv. zást. vedľajšieho účastníka v 2. rade na strane žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

-       žalobca je povinný zaplatiť 7.304,12 EUR na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v 3. rade na strane žalovaného, k rukám práv. zást. vedľajšieho účastníka v 3. rade na strane žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

 

II.

 

         V súlade s ust. § 201 a ust. § 204 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OSP“) podávam týmto na Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ( cestou Krajského súdu v Bratislave )

  

o d v o l a n i e ,

 

         ktorým napádam rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.4.2010 sp. zn.: 28 Cb 2/2002 - 835 v nasledovnom rozsahu:

 

-       žalobu zamieta,

-       žalobca je povinný zaplatiť 13.372,52 EUR na náhradu trov konania žalovaného, k rukám práv. zást. žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

-       žalobca je povinný zaplatiť 7.304,12 EUR na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v 1. rade na strane žalovaného, k rukám práv. zást. vedľajšieho účastníka v 1. rade na strane žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

-       žalobca je povinný zaplatiť 7.304,12 EUR na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v 2. rade na strane žalovaného, k rukám práv. zást. vedľajšieho účastníka v 2. rade na strane žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

-       žalobca je povinný zaplatiť 7.304,12 EUR na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi v 3. rade na strane žalovaného, k rukám práv. zást. vedľajšieho účastníka v 3. rade na strane žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

  

a odvolaciemu súdu navrhujem, aby rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.4.2010,  sp. zn. 28 Cb 2/2002 - 835 v celom rozsahu

  

zrušil

  

a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 

   

III.

 

          Podanie odvolania odôvodňujem ustanovením § 205 ods. 2 OSP písm.

 

a)   v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, predovšetkým podľa

písm. f) – účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom, a podľa písm. h) - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

b)   konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,

c)  súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

d)  súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov,

k nesprávnym skutkovým zisteniam,

f)   rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

         

         Naplnenie odvolacích dôvodov vidím v nižšieuvedených skutočnostiach:

  

         Podľa ustanovenia § 93 ods. 1 O.s.p. - ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

         Podľa odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia - do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

 

         Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza: „ Podaním zo dňa 6.9.2005 oznámili podľa ust. § 93 ods. 3 OSP, že vstupuje do konania, ako vedľajší účastníci konania na strane odporcu Ministerstvo financií SR, Fond národného majetku SR a Slovenská konsolidačná, a.s., Bratislava.“

 

         Ja som dňa 27.7.2009 podal návrh na vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho účastníctva vo veci.

         O mojom procesnom návrhu prvostupňový súd nerozhodol, napriek tomu, že mu povinnosť rozhodnúť o takom návrhu vyplýva z citovaného odseku 3 O.s.p.. Prvostupňový súd s vedľajšími účastníkmi v 1. až 3. rade napriek môjmu návrhu konal, o mojom návrhu nerozhodol a priznal im náhradu trov konania.

 

         Nepochybne takýto postup prvostupňového súdu, ktorý je v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, zakladá inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prinajmenšom v časti, v ktorej ma súd zaviazal na úhradu trov konania všetkých troch vedľajších účastníkov konania vystupujúcich na strane žalovaného.

 

         Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, súd sa žiadnym spôsobom s mojím návrhom nevysporiadal.

 

         Podľa ustanovenia § 202 ods. 3 O.s.p. - odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým

a) sa upravuje vedenie konania;

b) bol na konanie pribratý ďalší účastník podľa § 94 ods. 2;

c) sa začalo konanie bez návrhu;

d) súd úplne vyhovel návrhu podľa § 138 ods. 1,

e) sa odpustilo zmeškanie lehoty;

f)  sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu;

g) sa rozhodlo o svedočnom alebo o nárokoch podľa § 139 ods. 3;

h) bol schválený zmier;

i) sa rozhodlo o návrhu občana na vykonanie opravy alebo doplnenie voličského   

   zoznamu;

j) sa vyhovie návrhu podľa § 153c ods. 1;

k) sa rozhoduje podľa § 17 ods. 2,

l) sa rozhodlo o podaní podľa § 43 ods. 1 alebo o odvolaní podľa § 209 ods. 1,

m) sa rozhodlo o odvolaní proti výroku o trovách v platobnom rozkaze, európskom    

     platobnom rozkaze, rozkaze na plnenie, zmenkovom platobnom rozkaze a     

     šekovom platobnom rozkaze,

n) súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa osobitného zákona,

    30)

o) sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c),

p) súd úplne vyhovel návrhu o premene podľa osobitných predpisov. 30a)

  

         O návrhu na vyslovenie neprípustnosti vedľajšieho účastníctva rozhoduje súd uznesením. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že takéto uznesenie nepatrí medzi taxatívne určené uznesenia, proti ktorým odvolanie nie je prípustné a nie je ani uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania. Ide teda o uznesenie, proti ktorému je prípustné odvolanie. ( Vyplýva to aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8 Sž 43/2007).

         Prvostupňový súd tým, že o mojom návrhu nerozhodol, odňal mi, ako účastníkovi konania,  svojím postupom možnosť konať vo veci. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu občiansky súdny poriadok dáva.

        

         Postupom v rozpore s citovaným ustanovením O.s.p. porušil moje právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

  

         Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. - v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

 

         Odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu nespĺňa zákonné kritériá vymedzené vo vyššie uvedenom zákonnom ustanovení. Prvostupňový súd odvolaním napadnuté rozhodnutie neodôvodnil, teda je nepreskúmateľné, čím v konaní došlo k vade podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

 

         Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 1 okrem iného uvádza: „Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.“

 

         Vo vyššie označenom rozhodnutí sa ďalej uvádza: „ Najvyšší súd SR už skôr a viackrát judikoval (porov. rozh. NS SR sp. zn. 5 Cdo 88/99, uverejnené v časopise ZSP. č. 5/2000), že zásadám spravodlivého procesu, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, treba rozumieť tak, že v spojení so všeobecným procesným predpisom v konaní pred všeobecným nižším (alebo aj vyšším) súdom, musí byť daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a k veci samej, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie pre zistenie (preukázanie) svojich tvrdení pokladá za potrebné; tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných návrhov) rozhodnúť, ale tiež - pokiaľ im nevyhovie vo svojom rozhodnutí, vyložiť, z akých dôvodov (spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval, a k právnym záverom, ku ktorým dospel na základe skutkového stavu veci) navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157 ods. 2 OSP). Ak tak všeobecný súd neurobí (vrátane súdu dovolacieho), zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmeho oddielu Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03 a p.)

 

         Z uvedeného chápania spravodlivého procesu okrem iného vyplýva, že súdy nemajú všeobecnú povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré sú stranami navrhované, z hľadiska ústavnoprávnych garancií spravodlivého procesu však vyplývajú v prvom rade požiadavky na odôvodnenie, ktoré viedlo súd k nevykonaniu dôkazov. Dokazovanie by malo zodpovedať medzi iným predovšetkým zásadne rovnosti strán v konaní, resp. rovnosti šancí v konaní, a tiež zásade voľného hodnotenia dôkazov.“.

  

         Prvostupňový súd konštatuje, že som ja, ako žalobca vo svojom rozsiahlom písomnom podaní a dokladov doložených do spisu nepreukázal, že by mi vznikla škoda konaním žalovaného v zmysle § 373 a nasl. OBZ, „ na základe ktorej by mu prináležalo právo na nemajetkovú ujmu v sume 1.659.695,90 EUR“.

 

         Takéto konštatovanie súdu je nepochopiteľné v prvom rade z dôvodu, že zákonné ustanovenie § 373 OBZ upravuje náhradu škody, teda ujmy majetkovej. Ustanovenie § 373 OBZ neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy, titulom ktorej si uplatňujem žalovanú sumu. Ja som v konaní nepreukazoval škodu spôsobenú žalovaným v zmysle ustanovenia § 373 OBZ, v konaní som sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy so zreteľom na zásah žalovaného do mojej dobrej povesti, cti, dôstojnosti, obchodného mena a nepochybne aj rodinného a súkromného života.

         Na jednej strane prvostupňový súd uvádza: „ Súd z predložených dokladov na základe vykonaného dokazovania zistil, že predmetom sporu je ............................, spolu s náhradou nemajetkovej ujmy v sume 1.659.695,90 EUR, podľa úpravy petitu žalobcu, tak ako ju uviedol vo svojom podaní zo dňa 2.11.2009“, na strane druhej prvostupňový súd poukazuje na to, že som nepreukázal vznik škody, z ktorej by mi prináležalo právo na nemajetkovú ujmu. Vzhľadom na skutočnosť odlišnosti inštitútov náhrady škody, ako ujmy majetkovej a náhrady nemajetkovej ujmy, vyčíslenej v peniazoch a so zreteľom na skutočnosť, že prvostupňový súd posudzoval nemajetkovú ujmu podľa ustanovenia § 373 OBZ, je zrejmé, že súd sa mojim nárokom z titulu nemajetkovej ujmy v skutočnosti vôbec nezaoberal. Prvostupňový súd, teda nesprávne právne posúdil môj nárok.

 

         Môj nárok mal byť nepochybne posudzovaný podľa týchto zákonných ustanovení:

 

         Podľa ustanovenia § 11 OZ - fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

 

         Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ - fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

 

         Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia - pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

 

         Podľa ustanovenia § 12 ods. 3 ObZ - koho práva boli dotknuté alebo ohrozené neoprávneným používaním obchodného mena, môže požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia a primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch. Ak sa neoprávneným používaním obchodného mena spôsobila škoda, možno sa jej náhrady domáhať podľa tohto zákona. Ak nemožno určiť výšku náhrady inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by bola v čase neoprávneného použitia podľa licenčnej zmluvy zvyčajná.

        

         Konaním žalovaného, ktoré podrobne opisujem tak vo svojom žalobnom návrhu, ako aj v ostatných podaniach, bolo zasiahnuté do môjho súkromného a rodinného života, mojej cti, môjho zdravia, mojej dôstojnosti, bolo zasiahnuté do dobrej povesti mňa ako podnikateľa.

 

         Prvostupňový súd ďalej vo svojom rozhodnutí konštatuje: „ Žalobca nárok na náhradu za poškodenie obchodného mena v sume 50. mil. Sk odôvodnil rozsudkom Okresného súdu Košice I. v Košiciach zo dňa 27.3.2000 č.k. 27 Cb 1030/97, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody – ušlého zisku v sume 364 536,62 Sk spolu s úrok z omeškania.“

         Nie je mi celkom zrejmé z ktorého môjho podania vyvodil prvostupňový súd záver, že môj nárok je odôvodnený len týmto rozsudkom. Už v žalobnom návrhu som  okrem poukazu na horeuvedený rozsudok a ďalšie okolnosti poukázal aj na  to, že žalovaný v médiách a v tlači prezentuje vyjadrenia, ktoré poškodzujú moje dobré meno a povesť.

        

         V podaní zo dňa 6.3.2007 som svoj návrh doplnil a uviedol som, že konaním žalovaného došlo k poškodeniu mojej povesti ako podnikateľa, povesti fyzickej osoby, bola mi spôsobená ujma na cti, ujma mi bola spôsobená nepravdivými výrokmi žalovaného v tlači, rozhlase a televízii. Nepravdivé výroky žalovaného sa týkali okolností vzniku a vedenia súdneho sporu s ním, pričom tieto spôsobili, že moja povesť a vážnosť v mieste môjho bydliska, medzi známymi, príbuznými a obchodnými partnermi bola poškodená až do takej miery, že následkom takto u mňa vyvolanej depresie, bolo prepuknutie psychického ochorenia, o ktorom som predložil lekársku správu.

         V konaní som poukázal aj na to, že už len samotná skutočnosť, že odberateľ aj dodávateľ so mnou zrušili zmluvy vinou žalovaného, dokazuje poškodenie môjho obchodného mena.

         Rozsudok Okresného súdu Košice I 27 Cb 1030/97 zo dňa 27.3.2000, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1 Cob 125/00, ktorý zaviazal žalovaného nahradiť mi ním spôsobenú škodu,  je nepochybne jedným z dôkazov preukazujúcich nepravdivosť výrokov žalovaného v tlači.

 

         Podľa ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. - výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

         Prvostupňový súd je rovnako viazaný právoplatným, vyššie uvedeným rozsudkom. Pokiaľ bol žalovaný právoplatne zaviazaný nahradiť mi spôsobenú škodu, stalo sa tak na základe preukázaného skutkového stavu.

         Ak prvostupňový súd tvrdí, že: „ V rozsiahlo rozpísaných podaniach žalobca uviedol niekoľko podnikateľských aktivít, ktoré neboli zrealizované podľa jeho zámeru, pričom nepreukázal porušenie povinností zo strany žalovaného, ktoré by mu spôsobili následné škody v podnikateľskej činnosti. Odstúpenie od zmluvy je právom ktorejkoľvek zo zmluvných strán, do ktorých žalovaný, ktorý nebol zmluvnou stranou kontraktov, s obchodnými partnermi žalobcu, nemohol zasiahnuť a ani nijakým spôsobom nezasahoval.“, tak v prvom rade porušenie povinností žalovaného bolo preukázané v už označenom konaní pred Okresným súdom Košice I a výsledkom preukázania porušenia povinností žalovaného je právoplatný rozsudok zaväzujúci žalovaného na náhradu ním spôsobenej škody, v druhom rade na ďalšie nezrealizované podnikateľské zámery som poukazoval z dôvodu ich nezrealizovania kvôli poškodeniu môjho obchodného mena a dobrej povesti žalovaným, ku ktorým môže dôjsť aj bez toho, aby bol žalovaný zmluvnou stranou mojou a mojich obchodných partnerov.

          

         Ako ďalšie dôkazy na preukázanie nepravdivých tvrdení v médiách som predložil články v tlači, multimediálne CD, uviedol som konkrétne nepravdivé tvrdenia v nich a na preukázanie ich nepravdivosti som navrhol vykonať dokazovanie tak priloženými listinami, ako aj výsluchom navrhnutých svedkov.

        

         Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. - dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

 

         Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. - v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

 

         Napriek tomu, že na preukázanie svojich tvrdení som navrhol vykonať dokazovanie rôznymi dôkaznými prostriedkami, prvostupňový súd mnou navrhované dokazovanie nevykonal, pričom v napadnutom rozsudku sa obmedzil na konštatovanie, že som doloženými dokladmi do spisu nepreukázal, že by mi vznikla škoda konaním žalovaného v zmysle ustanovenia § 373 a nasl. ObZ.

         Odhliadnuc od nesprávneho právneho posúdenia môjho nároku, ku ktorému sa vyjadrujem vyššie, prvostupňový súd v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a prečo nevykonal navrhované dôkazy. Odôvodnenie prvostupňového súdu obsiahnuté jedným slovom „ nepreukázal“ nemožno považovať za stručné, jasné a výstižné vysvetlenie a presvedčivé odôvodnenie rozsudku, v zmysle citovaných ustanovení. Odôvodnenie je teda nepreskúmateľné.

        

         Prvostupňový súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia uvádza: „ V časti týkajúcej sa rozšírenia žaloby, podanej dňa 2.11.2009 o ospravedlnenia v periodiku Večer, Korzár a denníku Pravda, za články zo dňa 22.1.1998, 22.11.1998, 18.1.1999, 19.1.1999, 18.4.2001, 30.8.2001, 22.7.2002, súd žalobu zamietol z dôvodu vznesenej námietky zo strany žalovaného a vedľajších účastníkov na strane žalovaného, v zmysle ust. § 397 Obch. zákonníka.“.

        

         Prvostupňový súd však opätovne pochybil, pokiaľ tento môj nárok posudzoval podľa ustanovenia § 397 ObZ.

        

         V tomto prípade totiž išlo nielen o právo na náhradu primeraného zadosťučinenia podľa § 12 ods. 3 ObZ, ale aj o morálnu satisfakciu po zásahu do mojich osobnostných práv podľa ustanovenia § 13 ods. 1,2 OZ, ktorý právny inštitút spadá pod úpravu Občianskeho zákonníka.

        

         Podľa ustanovenia § 100 ods. 2 OZ - premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

 

         Z citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka použitím argumentu a contrario vyplýva, že premlčaniu iné práva ako práva majetkové nepodliehajú, teda ani osobnostné práva exemplifikatívne uvádzané v ustanovení § 11 OZ, premlčaniu nepodliehajú. Občiansky zákonník v prípade týchto osobnostných práv nestanovuje žiadnu premlčaciu ani prekluzívnu lehotu, ktorou by obmedzoval ich uplatnenie. Pokiaľ sa teda domáham morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia, rozhodne nemohlo dôjsť k premlčaniu týchto mojich práv, a preto nebol dôvod prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalovaným.

           V tejto súvislosti poukazujem, že vyššie uvedený názor k nepremlčateľnosti osobnostných práv zaujala aj právna teória, napr. ho v Komentári k Občianskemu zákonníku vyslovil aj Prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc.. 

           Dovoľujem si poukázať aj na názor prof. JUDr. Karla Knapa, CSc., prof. JUDr. Jiřího Švestku, DrSc. a JUDr. Oldřicha Jehličku, CSc. vyjadrený v knižnej publikácii “Ochrana osobnosti podle občanského práva“, vydavateľstvo Linde Praha a.s., r. 2004: „ Všeobecné osobnostní právo, resp. jednotlivá dílčí osobnostní práva, která vznikla postižené fyzické osobě neoprávněným zásahem do její osobnosti, jsou – na rozdíl od majetkových práv – jako práva nemajetkového charakteru ( § 100 odst. 2 OZ ) nepromlčitelná.“

         Najvyšší súd Českej republiky vylučuje možnosť premlčania aj v prípade práva na primerané zadosťučinenie v peniazoch, keď v rozhodnutí sp.zn. 30 CdO 1542/2003 vyslovil, že právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti vo všeobecnosti, a teda aj na zadosťučinenie v peniazoch sa nepremlčuje. V posudzovanom prípade však ani nemožno hovoriť o premlčaní peňažného zadosťučinenia, vzhľadom na dátum jeho uplatnenia na súde.

           

        Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby bolo o mojom odvolaní rozhodnuté tak, ako to uvádzam v odvolacom návrhu.

  .

 Jedinou skutočnou obranou proti VÚB, a.s. Bratislava je okamžité zrušenie účtu!

Dušan Tomko